Pretože si neslúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, radostne a s vďačným srdcom, keď si mal hojnosť všetkého, budeš slúžiť svojmu nepriateľovi o hlade a smäde, v nahote a vo všetkom nedostatku, ktorý pošle na teba Hospodin… Piata Mojžišova kniha 28,47-48

Čím to je, že najväčšiu vďačnosť prežívame v okamihu záchrany, ale po nejakom čase tento pocit upadá a to, čo sa stalo, nám pripadá stále samozrejmejšie?
Pripomína mi to slová lekára žijúceho za prvej Československej republiky, ktorý obchádzal pacientov a tí mu, samozrejme, podľa svojich finančných možností, mali zaplatiť. Na otázku, koľko sú dlžní, im odpovedal: „Postačí mi polovica toho, čo ste mi boli ochotní dať, než som prišiel a pomohol vám.“
Keď nás niečo bolí alebo intenzívne trápi, sme ochotní vynaložiť značné úsilie aj obete, aby sme sa toho zbavili. Čo ak Boh od nás chce, aby sme sa z vďačnosti k nemu zbavili aj niečoho príjemného? To už je ťažšie. Vtedy sa ukáže, aká veľká je v skutočnosti naša vďačnosť.
Aj vďačnosť je vlastnosť, ktorú treba živiť. To, že sme prežili niečo zázračné kedysi dávno v minulosti, v nás dnes veľkú vďačnosť nevykreše. Naša vďačnosť nám teda ukazuje, aký je náš momentálny vzťah s Bohom.

Viem, že mi vďačnosť veľmi dlho nevydrží. Pane, aj dnes si chcem pripomínať všetko, čo si pre mňa urobil, ako aj to, čo všetko ťa stálo, aby som nemal problém riadiť sa Tvojím slovom a robil to z lásky a vďačnosti.

Jiří Pavlán