Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom. Toto sú jej plody. Ľud tej krajiny je však mocný, mestá sú opevnené a veľmi veľké. Ba videli sme tam aj potomkov Anáka… Kaléb sa však usiloval upokojiť ľud, ktorý reptal proti Mojžišovi. Povedal: Zaútočme, obsaďme krajinu. Určite ju ovládneme! Tí však, čo šli s ním, vraveli: Nemôžeme zaútočiť proti tomu ľudu, lebo je oveľa silnejší ako my. Medzi Izraelitmi šírili lživé správy o krajine, ktorú preskúmali. Vraveli: Krajina, ktorú sme preskúmali, je krajina požierajúca svojich obyvateľov. Všetok ľud, čo sme tam videli, má vysoký vzrast. Videli sme tam aj obrov a medzi nimi aj synov Anáka. Pripadali sme si ako kobylky a takí sme sa iste zdali aj im. Štvrtá Mojžišova kniha 13,27-28.30-33

Izraeliti po strastiplnej ceste púšťou stoja na prahu zasľúbenej zeme. Vyslali vyzvedačov, aby preskúmali krajinu. Všetci dvanásti videli to isté, ale ich správy boli protichodné. Jozua a Kaléb povzbudzovali ľud do odvahy vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Ale ostatní desiati ich odrádzali. Darmo ich Jozua a Kaléb vyzývali, aby sa nebúrili: „S nami je Hospodin, no ich nechránia ich bohovia. Nebojte sa ich!“ V národe nastalo také reptanie, že Jozuu a Kaléba chceli ukameňovať a vrátiť sa späť do Egypta.
Po tejto udalosti im Pán Boh dal to, čo chceli. Celá generácia, ktorá odmietla vstúpiť do Kanaánu, vymrela na púšti a putovanie sa natiahlo o ďalších štyridsať rokov.
Svojím podaním správy o zasľúbenej zemi dokážeme nadchnúť, ale aj odradiť. Od čoho to závisí? Druhým odovzdávame presne to, čo je naším osobným presvedčením.

Pane, naplň naše srdce nadšením, aby sme mohli niesť dobrú správu a povzbudzovať ľudí pre Božie kráľovstvo.

Stanislav Bielik