Hospodin má záľubu vo svojom ľude, pokorných ozdobí spásou. Žalmy 149,4

V istom meste žil veľmi slávny rabín, ktorý mal mnoho žiakov a nasledovníkov. Jedného dňa vážne ochorel a zdalo sa, že prišiel jeho koniec. V jeho dome sa zhromaždili žiaci a chválili rabínovu múdrosť a zbožnosť. Tvrdili, že nikto sa nevie modliť ako ich učiteľ. Spomínali na jeho vynikajúcu znalosť Písma i skvelé vykladačské schopnosti. Pri odchode spievali naňho chválospevy. Keď ostali sami, prisadla si k rabínovi jeho žena a povedala: „Bolo úžasné, čo tvoji žiaci hovorili a ako ťa chválili, určite musíš mať radosť!“ Rabín sa zamračil a odvetil: „A čo moja pokora? Ako to, že tú nikto nespomenul?!“
V hebrejčine slovo pokorný má tiež význam byť úbohý, byť úbožiak. To nie je veľmi pekná vlastnosť. Hádam nikto netúži byť úbohý. Chceme byť najlepší, najbystrejší, najpohotovejší, jednoducho naj…
Pokora je v tomto zmysle nutným predpokladom, aby sme prijali to, čo Boh ponúka. Keď sme tí naj, všetko máme a nič nepotrebujeme. Len človek, ktorý si uvedomuje svoju stratenú situáciu a biedny stav, je ochotný dať Bohu možnosť, aby zmenil jeho život.

Prosím, aby to, čo viem o Tebe, Bože, a o sebe z Biblie, ma viedlo k pokore a aby som s radosťou prijal Tvoje dary, ktoré si nezaslúžim.

Jiří Pavlán